Kde začať? Asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Gabika Urbanová, som maminou troch zdravých, krásnych detí, manželkou skvelého manžela a súčasťou milujúcej rodiny, o ktorú sa môžem kedykoľvek oprieť. Rodiny, bez pomoci ktorej by som asi ťažko realizovala svoj veľký a náročný sen – zriadiť si cukrársku výrobu. Nie som vyučená cukrárka, aj preto bola cesta o čosi ťažšia. Pôvodne som vyštudovala bankovníctvo, ktorému som sa nejaký čas venovala, neskôr som pracovala v súkromnej sfére. Diametrálne odlišné, viem. Ale v živote je pre nás dobrá každá skúsenosť…
K pečeniu som mala vždy blízko. Moja babička piekla famózne koláče, možno tam to trošku začalo. Cesto mala vždy vláčne, koláčiky boli nadýchané, mäkkučké, veru, také sa mi ešte nepodarili. Môj prvý koláč z kysnutého cesta s marhuľami a posýpkou som upiekla asi ako štrnásťročná. Chcela som urobiť radosť, potešiť a prekvapiť maminu. Nebol síce ako od babičky, ale aj tak sa podaril na jednotku. Žiadne prevažovanie surovín. Všetko “od oka”, len som si sledovala konzistenciu cesta, bublinky v ňom a aby sa krásne oddeľovalo od misky. Mamina neverila, že som ho upiekla ja. No a odvtedy mi pečenie akosi “prischlo”. Či kysnuté cesto, bábovky, smotanové zákusky alebo môj veľmi obľúbený “študentský chlebík”. Skúšala som. Nemala som s tým problém, pokiaľ sa našiel dobrovoľník, ktorý po mne tú spúšť v kuchyni vždy poupratoval (áno, bola to mamina, moja automatická umývačka riadu). To boli zákusky a koláčiky.
Torty si na mňa počkali dlhší čas. Keď v roku 2009 môj prvorodený synček oslavoval svoje druhé narodeniny, rozhodla som sa, že mu upečiem tortu sama. S malými skúsenosťami ale s veľkou láskou. Bol to dobošový vláčik, potiahnutý “varnou hmotou”, vo vagóniku penové a želatínové cukríky. Moja prvotina, taká nijaká, ale bola som na ňu patrične hrdá. Svojmu synovi som upiekla tortu! Hurá :). Nejako ma to chytilo a nevedela som sa dočkať ďalšej príležitosti, oslavy v rodine, kedy by som sa mohla realizovať. Torta nesmela na žiadnej oslave chýbať. Vždy som skúšala nový korpus, nový krém, novú kombináciu, zisťovala, čo najviac chutí. Začala som piecť doma na materskej, neskôr i popri práci pre širšiu rodinu, známych, priateľov. Zlom nastal, keď sa objednávky kopili, dve chladničky v domácnosti boli málo a rodina sa nevmestila do našej kuchyne pre sústavný pracovný neporiadok.
V živote nič nie je náhoda. Po strate zamestnania som sa v priebehu 24 hodín rozhodla, čo budem ďalej robiť. Nebola to náhoda, že v obci boli v tom čase k dispozícii na prenájom priestory, v ktorých bolo v minulosti reštauračné zariadenie (týmto ďakujem majiteľovi a jeho rodine za prenajatie priestorov). Nebola to náhoda, že sa v ten istý mesiac otváral akreditovaný kurz “Cukrár”. Svoju ideu som vyslovila nahlas a manžel i celá rodina ma plne podporili. Vydala som sa na neľahkú cestu, ktorú by som bez ich pomoci nezvládla. Kým som po večeroch chodila na kurz, manžel s jeho maminou a babkou strážili deti. Čo iné im zostávalo. Som im však za to nesmierne vďačná. Avšak aby som si mohla otvoriť vlastnú prevádzku, kurz cukrára nepostačoval. V nadväznosti na kurz som musela absolvovať aj skúšky odbornej spôsobilosti. Nebola to náhoda, že sa mi to podarilo zrealizovať do troch týždňov. A napokon, nebola to náhoda, že rodinná priateľka, ktorú som hneď pri zrode myšlienky zriadiť cukrársku výrobu oslovila aby so mnou spolupracovala, prišla neskôr tiež o svoju prácu. Moju ponuku, ktorá bola stále aktuálna, sa napokon rozhodla prijať. Našla som tak spriaznenú dušu, šikovnú kolegyňu Ninu, ktorá rovnako ako ja, vkladá do svojej práce srdce. A to je na našich tortách, zákuskoch a vlastne celom sortimente vidieť.